Na kraji dediny pomník stál,
Pomník, ktorý o jednom páre rozprával.
Mali sa radi - chlapec dievča.
Musela to byť zlomyseľnosť niečia,
Keď mŕtveho chlapca našli ležať v posteli.
Dýka zabodnutá v hrudi
A okolo krv.. zabiť ho museli!!
A dievča za nim teraz smúti.
Dedinka to malá bola,
Ľudia sa tu poznali.
Chlapca postihla smola
A ľudia za nim plakali.
To dievča ale najviac..
Nevedelo čo od smútku robiť,
A už prešiel mesiac,
No dievča stále plakalo.
Chodili sa za ňu do kostola modliť.
Ale to nepomáhalo..
Musel to byť niekto zlomyseľný,
Kto takýto smútok chcel!
Dievčatin žiaľ bol neopísateľný.
A ten kto to chcel, to vedel.
Možno to aj oľutoval, nikto nevie.
Chlapcovi a dievčaťu to aj tak nepomôže.
Chlapec mŕtvy v hrobe leží,
Dievča každý deň za ním beží.
Celú večnosť sa s ním rozpráva
A srdcervúco ho tam oplakáva.
Dievča za dva mesiace na tom biedne je..
Smútok neustáva, keď jej drahý nežije.
Plače cez deň, plače v noci,
Už jej veru niet pomoci..
Na druhý deň na svitaní,
Dievča našli pri hrobe spať.
Spala večným spánkom..
Ľudia boli ohromený,
Že pre mŕtvu lásku už nevládala ďalej dýchať.
Výkriky sa miešali s ranným vánkom.
Ľudia mali dievča, chlapca radi.
Postavili im pomník kde spolu chodievali.
Pri potôčku pri moste,
Stojí pomník skvostne.
Na ňom mená tých dvoch ľudí,
Ktorých ľudia oplakali.
Kvety pri nich voňajú,
Lásku tých dvoch pripomínajú.