Blog jednej potrhlej pubertiačky

 

Sedela na okennej parapete a rozmýšľala, či má ešte cenu žiť. Jej život odišiel už s ním.. keď sa zahľadeli do jej modrých očí, videli ste tam jeho.. tými modrými očami pozerala von oknom, ako sa naháňajú kvapky dažďa po skle, ktoré patrilo vlastne jej. Kvapky boli ako bezstarostné stvorenia, malí škriatkovia, ktorí nemali nič lepšie na práci, ako pretancovať svoj krátky život, kým sa rozprskne na betóne alebo steble trávi. Spomínala si na chvíle s ním.. dlaň oprela o sklo a okolo prstov sa vytvorila tvár z hmly. Dala dole ruku a fúkla na sklo. Hneď napísala do ,,hmly" písmeno.. K.. písmeno, ktoré nosil na začiatku mena on.. a písmeno, ktoré patrilo aj slovu Koniec.. stále uvažovala, čo má urobiť. Písmeno K bola aj značka auta, ktoré jej zobralo jej lásku.. je na svete sama, nik nie je s ňou, nik ju nechápe. Pomaly sa zošmykla z parapetu a zhodila pri tom kvetináč s fialkami. Bosými nohami šliapla do hliny, ale jej to bolo jedno. Otvorila okno.. počula, ako buchli dvere od vchodu.. potom už nevnímala nič. Postavila sa na miesto, kde pred tým sedela. Pozrela dole.. aj tak nikomu chýbať nebudem, pomyslela si.. idem za tebou, navždy spolu.. práve urobila krok vpred, keď ju nejaká ruka zachytila a stiahla späť.. dve dievčatá padli na seba na tvrdé parkety . ,,Zbláznila si sa?! Čo robíš?!" skríkne jedna po druhej. Dievča s modrými očami mlčí.. len z jej očí sa dá vyčítať, ako sa cíti. Kamarátka ju objíme. ,,Bože moja, nerob to.. čo by som bez teba robila? Nechcem ťa stratiť!!" plakala na plece dievčaťa. Tá len sedela, nechala sa objímať a nechala nech slzy plné lásky padajú na jej plecia a chrbát. Pomaly si uvedomovala, čo sa stalo. Zdvihla ruky a objala kamarátku. ,,Ďakujem," šepla.. ,,Ďakujem, že si ma zobudila.. že si mi otvorila oči.. že si mi zachránila to najcennejšie, čo mám.."

,,On nebol jediný, kto ťa potrebuje moja..."