Blog jednej potrhlej pubertiačky

„Ak by som bol schopný pociťovať vzrušenie tohto druhu, určite by som už bol v pokročilom štádiu rozkoše. Rozhodol som sa teda, že ju nenechám dlhšie sa trápiť. Objal som ju a pritisol som si ju bližšie k telu. Položil som ju pod seba a prešiel dlhými nechtami po jej peknej tvári.“ 

Potom tieto moje úvahy zašli ešte ďalej. Cítia vôbec upíri nejaké emócie? Určite to závisí od toho, akého upíra si autor vytvorí, ale objektívne – môžu bytosti, ktoré nemajú dušu napríklad smútiť? Ah, že prečo nemajú dušu? Hovorí sa, že práve preto nevidieť ich odraz v zrkadlách – sú zatratení, žijú/nežijú síce večne, ale bez duše a eventuálne...bez emócií. Potom sa táto úvaha obrátila proti mne a pozrela som sa na to zo spisovateľského hľadiska – ak by upíri ozaj nič necítili a boli by to len krvilačné beštie bez nejakých vyšších pohnútok, stratili by veľa zo svojej príťažlivosti. Veď aj v mojich poviedkach je celý vnútorný konflikt postavy založený na tom, že sa upír nevie vyrovnať so stratou ľudskosti, prípadne stratou blízkych osôb a podobne. Takže škrt, toto by nebolo dobre. K ďalšej úvahe ma priviedli kroky môjho upíra. Môžu sa upíri zapliesť do náboženského sveta?

„Ešte som nevidel upíra, ktorý by sa kochal v posvätných relikviách, hoci... história ľudstva je plná irónie. Existujú písomnosti, staré, práchnivejúce, zažltnuté. Šepká sa v nich o Anguis in herba... mŕtvy jazyk prehovára rečou „hada v tráve“. Nevidení medzi svätými po celé stáročia kráčali zradcovia z môjho druhu. A boli všetkým – miništrantmi s detskou naivitou v dráždivých očiach, kňazmi ochotnými odpúšťať malé hriechy za väčšie, biskupmi so záľubou v obetovaní panien pekelným silám, pápežmi, ktorí vyhladili celé národy v mene boha, ktorým pohŕdajú. Možno Princ patrí do spoločenstva tých, ktorí ešte stále nachádzajú záľubu v pribíjaní Kristovho tela na obrátený kríž alebo v páchaní takých zverstiev, ktoré nútia sakrálne sochy plakať krvavé slzy.“ 

Môj upír si myslí, že áno. A nielen to, myslí si, že to v istých úsekoch ľudských dejín zašlo až tak ďaleko, že upíri ľuďom vládli. Náboženstvo im nevadí, ale viera áno. Potvrdzuje to aj v ďalšom dianí:

„Vnútro katedrály znie zvláštnym duchovnom a predsa akoby bolo plné šepotu besniacich prízrakov.

 „Myrhou voňajú drevené lavice

 no tento boh sú len skrížené palice...“

Recitujem kúsok prastarej básne a naťahujem ruku ku krížu. Nič. Nič na tomto mieste nie je sväté.“

Ak by však bolo, nemohol by sa kríža dotknúť, nemohol by byť ani len v jeho blízkosti. Takže upíri a teoretické náboženstvo áno, upíri a naozajstná viera nie. A na záver ešte jedna úvaha, tiež iniciovaná samovoľným upírovým vyhlásením:

„Odvážna. Asi jej nikto nepovedal, že upíri vo fajčení nachádzajú asi takú záľubu ako v súloži s mŕtvolou.“  

Hm. Svojím spôsobom by to mala byť pravda, pretože upíri nedýchajú. Nie z dôvodu, aby naplnili svoje pľúca vzduchom, ktorý by sa im dostal do krvi a vyživoval ich nemŕtve telo. Avšak aristokratický upír fajčiaci fajku pôsobí efektne a tak by sa dalo povedať, že v tomto smere sú upíri imidžoví. Určite si však nemyslím, že by fajčenie upírom spôsobovalo nejaké príjemné pocity. Čo by sa už len ich prehnitým pľúcam mohlo páčiť nad vdychovaní dymu? Iste, nehrozí im žiadna rakovina pľúc, ale žeby si upír len tak z rozkoše zapálil cigaretu, to mi jednoducho nejako nesedí...

Čo si myslíte vy?