Blog jednej potrhlej pubertiačky

 Preco to tak je?! Preco mi niektori ludia nedaju konecne do riti pokoj?! Dookola si musia na mne dokazovat svoje uzasne velke ego? Fajn. Nech sa paci. Moje uz aj tak slabe sebavedomie sa moze znizovat este viac...vlastne... nemoze. Uz neexistuje. Tak preco sa este na mne zabavaju? Preco pocujem suskanie len ked okolo niekoho prejdem? Preco si naivne myslia ze ich nepocujem? A este lepsi pripad... preco sa mi smeju do tvare a hovoria pravdu rovno do oci? Preco ked napisem, ze som ohava, pride mi sprava, ze si to aspon priznam? Preco ked som hrda aspon na svoje dlhe, zevraj krasne a zdrave vlasy, druhi napisu, ze si mam zmenit uces aby som nevyzerala ako debil so slamou na hlave...? Prečo ked si chcem konecne vyrovnat zuby a nebyt zajac s obrovskym predkusom, ako kazdy hovoril, volaju ma kovozubok? Preco do mna na chodbe hodili vreckovky a smiali sa? Tolko preco mi vrta hlavou. Ako mozem byt pri tomto stastna? Nikdy. Len prebyvam a nezijem. Keby sa dalo znova narodit, som prva ktora by to potrebovala... lebo som tucny, maly, sprosty mutant odkazany na zivot bez lasky a stastia. Vazne si nikdy nenajdem chlapca. Mam 18, len svoje romany bez nejakej skusenosti s chalanmi. Niektore baby maju prvych v 12tich, ja nikdy :-D. Skoncim ako stara dievka, skareda, s dvoma adoptovanymi detmi...ach jaj... kruta to realita.